streda, 24. februára 2016

Svetlo, ktoré nevidíme (Recenzia)

Autor: Anthony Doerr
Originálny názov: All the Light We Cannot See
Vydavateľstvo: Ikar 2016
Séria: -
Diel: -
Počet strán: 576
Žáner: historical fiction
Moje hodnotenie obálky: 3/5

Anotácia:
Marie-Laure žije s otcom neďaleko Národného prírodovedného múzea, kde otec pracuje ako kľučiar a zámočník. Šesťročná Marie-Laure prichádza o zrak, a tak otec postaví dokonalú repliku štvrte, kde bývajú, aby sa dcéra naučila orientovať hmatom a trafila domov. Keď má Marie-Laure dvanásť, do Paríža vtrhnú nacisti, a tak aj s otcom nachádzajú útočisko u samotárskeho prastrýka vo vysokánskom dome na pobreží. Z Paríža si nesú klenot, ktorý je azda najvzácnejším a zároveň najnebezpečnejším artiklom v celom múzeu.
Sirota Werner vyrastá s mladšou sestrou v nemeckom banskom mestečku. Jedného dňa naďabia na jednoduchý rádioprijímač a chlapec jeho čaru okamžite podľahne. Z Wernera sa stáva opravár a s týmito dôležitými technickými výdobytkami si rozumie ako málokto. Vďaka jedinečnej zručnosti sa dostane na prestížnu internátnu školu pre Hitlerovu mládež, kde vládne disciplína a drezúra, a neskôr do špeciálnej jednotky, ktorá má za úlohu vyhľadávať a likvidovať akékoľvek známky odboja. Werner si postupne uvedomuje, že jeho talent má na svedomí mnohé životy, vydáva sa na púť do hlbín vojnovej mašinérie a napokon sa ocitá v Saint-Malo, kde stretáva Marie-Laure.
Román Anthonyho Doerra je nádherný aj strhujúci príbeh mladučkej slepej Francúzsky a mladého Nemca, ktorí sa snažia uniknúť pred hrôzami druhej svetovej vojny.


***

Mám pocit, že o knihe Svetlo, ktoré nevidíme sa v posledných niekoľkých mesiacoch dosť veľa narozprávalo. Je rozoberaná a odporúčaná na rôznych čitateľských fórach, propagovaná v kníhkupectvách. Ale nielen predajcovia jej robia dobrú reklamu. Samotní čitatelia sú z nej nadšení.

Kniha vyšla už minulý rok v českom preklade. Veľmi som po nej túžila a už niekoľkokrát som ju mala v nákupnom košíku. Nakoniec som sa dozvedela, že ju vydá aj vydavateľstvo Ikar a to hneď v januári, tak som si povedala, že počkám a zaobstarám si ju v slovenskom preklade.

Vzhľadom na to, že kniha má množstvo ocenení, medzi inými aj Pulitzerovu cenu, som očakávala, že to bude trochu „iná“ kniha. Že bude zvláštna a nevšedná. Že bude obsahovať silné myšlienky skryté len medzi riadkami. Že veľa vecí nebude vyjadrených priamo, ale čitateľ bude mať priestor si ich sám vysvetliť po svojom. Aj koniec som očakávala taký v podstate nijaký. Možno trochu otvorený a taktiež, že zostanú niektoré veci nedopovedané alebo nedovysvetľované. Po dočítaní môžem tieto svoje pocity a odhady knihy len potvrdiť. Všetky spomínané „ŽE“ som v knihe naozaj našla.

Čo som možno nečakala, bola tá príšerne stiesňujúca atmosféra v knihe. Taká pochmúrna, deprimujúca a beznádejná. Áno, ja viem, že je to kniha o vojne a už vojna samotná je presne taká. Bezvýchodisková a smutná. Ale myslela som si, že autor sa zameria na svetlé okamihy a ukáže, že aj keď je vojna, ľudia nestrácajú nádej a žijú ďalej. Tragickosť vojny umocnil ešte faktom, že hlavná hrdinka – mladé dievča Marie-Laure je slepá. O zrak prišla ako 6-ročná a musela sa s tým naučiť žiť. Pre mňa ako milovníčku kníh je to neuveriteľná tragédia a nepredstaviteľné. Veď čo by sme robili, ak by sme nemohli čítať? Ešte aj počas vojny by to mohol byť jediný možný únik od krutej reality, ktorá by nás obklopovala. A Marie-Laure o toto privilégium prišla.

Pre mňa bol príjemnou zvláštnosťou v knihe fakt, že tam autor zakomponoval tak trochu magický prvok. Legendu o ohnivom jazere – nádhernom a veľmi cennom diamante, ktorý raz našiel princ a vďaka nemu bol silný a nesmrteľný. Cenou za večný život bola kliatba, ktorá jeho blízkym privodila veľké nešťastie alebo dokonca smrť. Hovorilo sa, že tento diamant je ukrytý v múzeu, kde pracoval otec Marie-Laure. Počas vojny ho samozrejme majitelia múzea chceli uchrániť pred tým, aby skončil v rukách nacistov. Jeden z Nemcov sa ale nedal odradiť a po diamante neúnavne pátral počas celej vojny, a preto, že mal rakovinu a do konca života mu už nezostávalo veľa dní, hnala ho o to väčšia túžba diamant nájsť. Myslel si totiž, že ho diamant vylieči a zaručí mu nesmrteľnosť.

Taktiež som očakávala, že kniha bude aj o láske a bude trochu romantická. Veď predsa rozpráva príbeh o francúzskom dievčati Marie-Laure a nemeckom chlapcovi Wernerovi. Síce je pravda, že ich životy boli zvláštnym spôsobom prepletené, ale títo dvaja hlavní hrdinovia sa za celých skoro 600 strán, ktoré kniha má, nestretli na dlhšie ako len na pár hodín.

Kniha je to krásna, magická, kúzelná ale aj smutná, deprimujúca a skľučujúca. Príbeh by sa dal zhrnúť v desiatich vetách, autor ho však dokázal veľmi pekne a jemne rozpísať na 600 stránkach. Napriek tomu, že dej mal pomalý priebeh, v podstate žiadna akcia, niekedy ubehlo aj 100 strán a ja som nevedela zopakovať, čo sa vlastne udialo, pretože sa neudialo skoro nič, sa kniha čítala rýchlo a bolo v nej niečo, prečo som ju musela čítať stále ďalej a ďalej. Jediné mínus vidím v tom (a to sa odrazilo aj na mojom hodnotení), že som knihu nečítala v správnom osobnom rozpoložení. Na takúto knihu treba byť správne naladený a až potom ju čitateľ dokáže naplno oceniť. Určite si ju prečítam niekedy znovu, ale dám si poriadne záležať na tom, kedy to bude. 


Moje hodnotenie:

 Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar.
Knihu si môžete kúpiť tu
Ellie

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára